Kto som?

Autor: Martin Bernadič | 6.10.2016 o 19:45 | (upravené 9.10.2016 o 19:03) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  60x

Kam "kráčam"? Kto vlastne som? Budem tu zajtra? Patrím vôbec niekam? Kedy si splním svoje poslanie? Môžem ovplyvniť zajtrajšok? Nesiem zodpovednosť za včerajšok? Má "moje Ja" zmysel"? Som súčasťou celku, či závisím sám od seba???

 

     Išiel som večerným, upršaným mestom. Sám, no aj tak som bol súčasťou anonymnej, pohybujúcej sa masy. Studený dážď mi padal na tvár a mne hlavou vírili myšlienky. Kto som? Prečo som tu? Koľko času mi ešte ostáva? Mám nejakú úlohu? Je miesto, kam podvedome smerujem? 

Hm, som na tomto svete 36 rokov (o chvíľku tomu tak bude) a zatiaľ viem jedno. Som človek, mysliaca a cítiaca, ľudská bytosť. Ale v podstate o mňa nejde. Som "len" jeden z mnohých. Som malinká časť tvorstva. Náš živočíšny druh sa na tejto planéte vyskytuje približne 20 000 rokov a za ten čas sa nás tu vystriedalo asi 110 miliard jedincov. Každý jeden z nás mal svoj príbeh. Všetci sme mali sny, plány, ambície, tlupu, rod, komunitu, alebo rodinu, kam sme patrili. Učili sme sa, pracovali sme, bojovali, milovali a zomierali. A to všetko dospelo až do dnešných dní. Žijeme v civilizácií, ktorá samú seba nazýva - moderná. Vieme zostrojiť atómové zbrane, vieme spolu komunikovať naprieč kontinentami bez toho, aby sme sa museli fyzicky dotýkať. Máme vedomosti na výrobu tepla, svetla, dokážeme vyliečiť mnohé choroby. Vymysleli sme si koleso, aj peniaze, lebo niekto v minulosti povedal, že s nimi to bude jednoduchšie. 

Niekto tiež rozhodol, že človek je tak silný živočíšny druh, že potrebuje bohov, vlády a zákony, lebo bez nich by sám seba zničil. Ale kto som v skutočnosti ja? Som omylný pozorovateľ... Mám nejakú históriu, o ktorej by dokázali hovoriť moji rodičia, lekári, učitelia a možno zopár ďalších osôb, no inak som nikto. V podstate som niečo ako "boží zázrak". Zatiaľ neviem prečo som tu, nemám pocit, že by som niečo veľké dokázal, mne patrí veľmi málo vecí a ani do veľa ľudských životov som nezasiahol. Ale pre niečo tu určite som! Teda, aspoň si to myslím...

Ale človek je tvor stádovitý. Podľa mňa vôbec nezáleží na vôli, alebo ambíciách jednotlivca. Svetu je fuk, či máš 5, alebo 105 rokov. Nezáleží ani na tom, či si už od základnej školy brigádoval, alebo koľko škôl si úspešne dokončil. História si bude iba mizivé percento z nás pamätať pre naše pracovné úspechy. No veľmi záleží na tom, kto sme, keď nie sme osamote. Len v očiach druhej osoby môžeme vidieť to, kým v skutočnosti sme. Ak máš niekoľko vysokých škôl, v garáži 2 autá, ale večer cestou k sebe domov, kde je ticho, zima a tma, si nevšimneš žobráka, ktorý prosí o kúsok chleba, TAK SI NIKTO! Ak máš okolo seba mnoho početnú rodinu a s láskou sa staráš o niekoľko zvierat, ale nad hrôzami a bezprávím, ktoré sa dejú možno pár kilometrov od prahu tvojich dverí, sa len pousmeješ, TAK SI NIKTO! 

Najúžasnejšia ľudská vlastnosť, je schopnosť cítiť. No nie tak inštinktívne, ako zvieratá. Cítiť ľudsky; vnímať dôsledky a chápať súvislosti. Cítiť, že ak na konci mojej ruky nahmatám len "vzduchoprázdno", tak idem zlým smerom. Cítiť, že aj bez slov "Milujem ťa!" máme niekoho, kto by urobil čokoľvek, len aby zažil náš úsmev. Mať možnosť sa o niekoho oprieť, kto nám na okamih (možno niekoľko okamihov) umožní niesť naše bremeno, to je čarovné. A pritom nejde o rytierske činy, prísahy, či krvou podpísané sľuby. Možno je to bezprostredný úsmev, ktorý na chvíľku vykukne spod ohnivej hrivy. Možno je to telefón, ktorý nezazvoní len vtedy, keď práve od teba potrebuje stovky eur. Možno krátka otázka: "...ako si sa dnes mal?" 

Život je krásny, aj keď má náročné etapy, v ktorých by sme najradšej ostali v posteli a pozerali vymyslený filmový príbeh o utopickej láske, ktorá sa aj tak nenaplní. Život je krásny práve kvôli takýmto dňom...

...veď nemôže predsa pršať večne...

M.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?