reklama

Tak som to teda absolvoval...

Do Poľska a nazad domov, za 48 hodín. To všetko na invalidných vozíkoch a bariliach, v 2 mikrobusoch. A dôvod? Chceli sme to proste vidieť! Chceli sme to zažiť a dúfali sme, že sa nám to podarí aj vnútorne spracovať a pochopiť...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Organizátor projektu: "Pomoc človeku, o.z."

Názov projektu: "Poznaj svoju minulosť a nezabudni"

Záštita projektu: Oficiálnu záštitu nad projektom prevzal Minister školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Peter Plavčan, Poľský inštitút v Bratislave a Generálny konzul SR v Krakove, Ivan Škorupa.

Spoluorganizátorom projektu je Národný ústav celoživotného vzdelávania.

Mediálnymi partnermi projektu sú TV JOJ, Európske noviny a agentúra TASR.

Zámer projektu: "konfrontácia skupiny dospelých, hendikepovaných ľudí s realitou nemeckých vyhladzovacích táborov Auschwitz 1 + Auschwitz Birkenau na území Poľska, v blízkosti mesta Osvienčim 
Sprievodný program: Prehliadka historického centra mesta Krakov + návšteva Katedrálnej baziliky svätého Stanislava a svätého Václava na hrade Wawel

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vzorka účastníkov: 11 ťažko telesne postihnutých ľudí, vo veku 21 - 43 rokov

Termín realizácie projektu: 25.-26.8.2016

TAK SOM TO TEDA ABSOLVOVAL...

Poľsko je krajina, ktorá má svoje čaro. V mnohom mi pripomína moje rodné Slovensko, hoci je niekoľko násobne väčšie, čo sa do rozlohy aj počtu obyvateľov týka...

No na tento projekt som sa tešil. Bolo to pre mňa niečo nové. Bol to prvý projekt, v prvom občianskom združení, kde som mal aj určitú zodpovednosť. No už počas dlhých hodín, kedy som telefonoval, či komunikoval mailom s ľuďmi, ktorí nám pomáhali projekt pripraviť, prípadne s budúcimi účastníkmi tohto pilotného projektu, zmocňoval sa ma silný pocit, že toto bude "úplne iné kafe"...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

My všetci sme totiž hendikepovaní a rozhodli sme sa ísť navštíviť koncentrák! Partia "vozíčkarov", ktorých život nie je úplne jednoduchý ani tu doma na Slovensku v 21. storočí si proste povedalo, že poďme. Zbaľme si pár vecí, poistime sa, vybavme si odvoz a poďme si pozrieť miesto, kde pred cca 70 rokmi bolo násilne dovlečených a zavraždených približne 350 000 ľudí s hendikepom. Áno, vyše štvrť milióna ľudí odsúdených na smrť bez možnosti obhajoby.

Odsúdených a zlikvidovaných, pretože "invalid" bolo v tom čase označenie pre človeka, ktorý z dôvodu telesného postihnutia nebol schopný pracovať pre Ríšu a tým pádom sa stal nepotrebným. Spolu so židmi, Rómami, komunistami, kňazmi, homosexuálmi, príslušníkmi odboja a politickými oponentmi tak zahynulo v koncentračných táboroch približne rovnaký počet ľudí s telesným postihnutím, aký v súčasnosti eviduje MPSVaR medzi občanmi SR.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Možno si niekto povie, že je to síce veľké číslo, no medzi počtom obetí vojny celkovo sa stratí. Ale skúsme si to rozmeniť na drobné...

Počítajte so mnou: 350 000 ľudí je toľko, ako keby sa niekto rozhodol vysídliť a následne vyvraždiť...

Vráble, Veľký Meder, Sečovce, Krupinu, Námestovo, Svit, Vrútky, Turzovku, Hriňovú, Hnúšťu, Kráľovský Chlmec, Liptovský Hrádok, Hurbanovo, Novú Baňu, Šahy, Trstenú, Tornaľu, Želiezovce, Krásno nad Kysucou, Medzilaborce, Spišskú Belú, Turčianske Teplice, Lipany, Žarnovicu, Nemšovú, Gelnicu, Sobrance, Vrbové, Veľký Šariš, Rajec, Poltár, Dobšinú, Svätý Jur, Ilavu, Kremnicu, Gabčíkovo, Sládkovičovo, Abrahám, Gbely, Šaštín - Stráže, Sliač, Brezovú pod Bradlom, Bojnice, Strážske, Medzev, Turany, Nováky, Tisovec, Trenčianske Teplice, Leopoldov, Giraltovce, Vysoké Tatry, Tlmače, Spišské Podhradie, Hanušovce nad Topľou, Čiernu nad Tisou, Spišské Vlachy, Jelšavu, Podolínec, Rajecké Teplice, Dudince, Spišskú Starú Ves a Modrý Kameň...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Do nohy; všetci! Muži, ženy, deti, mladí, starí, chorí, zdraví, bieli, čierni, kresťania, židia, ateisti... Všetci mŕtvi!

Je to jednoducho strašidelné. Nijak nie je mojou snahou podhodnotiť tie milióny ľudských bytostí, ktoré sa dostali do vyhladzovacích táborov, pretože boli židia, Rómovia, komunisti, či homosexuáli, no pre mňa, ako "vozíčkara" je dôležitý práve ten počet obetí, ktoré boli zavraždené "iba" z dôvodu, že nezapadali do konceptu "čistej rasy" a tak sa ich život nepovažoval za hodný zachovania. Bol okamžite a násilne ukončený... Bez diskusie, bez otázok, proste "len tak"...

A to je strašné. Nie však strašné z dôvodu, že to bola "desivá história", ktorú si so smútkom pripomíname kvôli našim starým rodičom. Tieto desivé skutočnosti si musíme pripomínať stále; aj v čase relatívneho mieru, pokoja a bezpečia. No niektorí z nás, myslím si, zabúdajú...

Nik totiž nemôže zaručiť, že sa to nezopakuje! Veď aj dnes, po viac ako 70 rokoch, máme v Národnej rade SR, v najvyššom kontrolnom a riadiacom orgáne tohto štátu "zástupcov", z ktorých niektorí považujú Adolfa Hitlera za "...veľmi schopného manažéra, ktorý si vedel urobiť poriadky"... "Zástupcov", ktorí uctievajú a velebia vojnového zločinca, ThDr. Jozefa Tisa, prezidenta vojnového Slovenského štátu, ktorý oficiálne pozval vojská nacistického Nemecka sem, ku nám domov, aby potlačili povstanie... "zástupcov", čo sa zdravia pozdravom "Na stráž!", želajú si "Pekný biely deň!" a ešte do nedávna pochodovali mestami s fakľami, oblečení v replikách gardistických uniforiem... "zástupcov", ktorí v deň, kedy celé Slovensko oslavuje sviatok "SNP", tak oni na stožiare štátnych inštitúcií vyvesujú čierne (smútočné) zástavy na pol žrde.

Neviem, ako ostatní moji spoluobčania tejto krásnej, slobodnej krajiny v srdci Európy, ale ja sa desím toho, že ich vplyv a moc budú rásť. Mám strach, pretože aj Hitler bol spočiatku iba neúspešný, pouličný maliar krajiniek... A všetci vieme, ako to skončilo!

A aj takéto a podobné myšlienkové pochody nás motivovali k tomu, aby sme sa stretli, partia zdravotne postihnutých priateľov a spoločne sa vydali na cestu "za poznaním". Nebolo to vôbec jednoduché; nikomu, kto už niečo organizoval pre druhých, netreba hovoriť, koľko času, mailov, telefonovania, stretnutí, dohôd a potvrdení treba vybaviť, kým sa vôbec vydáte na cestu. Tak túto časť rovno preskočím a vrhnem sa na popis cesty.

1. Fakt: Ujednotiť termíny a časy pre 11 ľudí, to FAKT nie je jednoduché (ale dohodli sme sa, tak dnes sa už z toho smejem)... Proste, aby sme mali viac času, tak sme si povedali, že odchod je 6:00 ráno. Pretože sme boli z rôznych častí Bratislavy, dali sme si stretko "takmer" v centre. Takže partia ľudí na invalidných vozíkoch, sem-tam niekto s barlami, sme sa stretli ešte za tmy na parkovisku pred Domom odborov Istropolis. Nikto iný, len skupinka 11 telesne postihnutých ľudí a 2 veľké mikrobusy. Keď nastal čas odchodu, posadali sme si podľa rozdelenia posádok do "svojich áut" a vyrazili sme na cestu. Čerstvo zobudení, no plní očakávaní z cesty a cieľu našej cesty sme ani nevedeli ako ubehlo prvých cca 200km a už sme aj stáli na prvej "povinnej" zástavke, kde sme nabrali posledného chýbajúceho účastníka našej výpravy, asistenta Miša.

2. Fakt: Cestovať 6 hodín je naozaj príliš! Ľudia sú dolámaní, ohučaní, mrzutí, hladní... V takom prípade pôsobí naozaj ako zázrak, keď počas "povinnej zástavky" dostanete šálku horúcej kávy a zapekaný sendvič. No my sme boli vybavení. Keby nás prekvapila upchatá diaľnica, hromadná nehoda, občianske nepokoje, či nukleárna zima, všetko by sme zvládli, lebo sme už boli na ceste.

3. Fakt: Počítať treba naozaj so všetkým! Možno vám zlyhá nejaké dohodnuté stretnutie, možno sa vám zatúla v noci, v neznámom meste, pár ľudí z vašej skupiny. Ale ak o všetkých viete, máte strechu nad hlavou a možnosť niekde prespať + spôsob ako sa vrátiť domov, tak je všetko v poriadku.

Naša cesta bola proste jedinečná. Do poľského Krakova sme prišli zhruba o 13:00. Ako sa na slovenské GPS navigácie patrí, chvíľku sme blúdili a krúžili, no nakoniec sme dorazili do cieľa. "Vylodili sme sa" pre hotelom Wyspianski a išli sme sa ubytovať. Dokonca sa nám "na uvítanie" ušiel aj 3 chodový obed. Proste paráda... Hneď po chutnom obede a krátkom oddychu na izbe sme sa stretli s našou sprievodkyňou. Sympatická, vysoká, mladá a usmievavá brunetka Marta. Rodená Poľka, ale študovala na Slovensku a "údajne" tam bola nejaký čas aj zaľúbená. Hneď sme si ju celá skupina obľúbili, a tak nám čas strávený spolu ubehol tak nejak rýchlejšie, ako by sa nám páčilo.

Povodila nás všade; videli sme miestnu historickú tržnicu, vežu, na ktorej v noci každú celú hodinu hral trubač časť melódie (podľa povesti ju nestihol dohrať celú, lebo jeho úlohou bolo hrať na poplach pred blížiacimi sa Turkami, no zasiahol ho šíp, a tak, na jeho pamiatku sa hrá iba tá časť melódie, ktorú trubač "stihol" zahrať pri svojom poslednom trúbení). Sprievodkyňa Marta (s milým poslovenčeným priezviskom Czekaj) nás zaviedla aj do vychýrenej krakovskej čokoládovne, kde ste mali možnosť ochutnať čokoládu na 200 príchutí a snáď ešte viac úprav. Boli sme aj na historickom nádvorí Jagelonskej univerzity, 2. najstaršej univerzity v celej strednej Európe. Výnimočný zážitok...

Taktiež sme videli nádvorie hradu Wawel, uprostred Krakova. Dnu sme sa síce nedostali, lebo kým sme prišli na miesto, hrad už mal po "úradných hodinách" :-) Napriek tomu sme sa však dostali do priestorov Katedrálnej baziliky svätého Stanislava a svätého Václava na hrade Wawel, v ktorej sú hrobky väčšiny poľských vladárov. Možnosť vidieť to, bola tiež jedinečná. Zvyšok dňa sme strávili v hoteli a jeho okolí. Niektoré skupinky sa nocou porozbiehali po okolí a "zablúdili" do nočných uličiek, krčmičiek a kaviarničiek (niekto do postelí). Ráno sme však boli pripravení, že po raňajkách sa zúčastníme na ďalšej časti projektu, kvôli ktorej sme vlastne chceli absolvovať túto náročnú, dvojdňovú cestu za poznaním.

Všetci sme dospelí, všetci sme absolvovali strednú, či vysokú školu. Každý z nás mal informácie z rodín, knižníc, učebníc, televízie, či internetu o tom, čo sú vyhladzovacie tábory Auschwitz 1 a Auschwitz - Birkenau. Dokonca boli medzi nami aj takí, čo brány týchto táborov neprekročili prvý krát, no pre mňa to bolo "poprvé"... A o to bol ten pocit intenzívnejší.

Som dospelý chlap, mám 35 rokov (ešte cca 3 mesiace), ale to, čo som tam videl, bolo niekoľko násobne silnejšie, ako som očakával a pohlo to aj mojim vnútrom. Poviem to tak, že pri tom, ako som chodil po miestnostiach, kde boli stovky kusov oblečenia, patriaceho deťom, čo určite neboli školopovinné... Alebo pobyt v inej, tmavej miestnosti, kde za sklom bolo 105 000 kíl skutočných ľudských vlasov... Prípadne možnosť dotknúť sa rukou steny, pred ktorou stáli všetci, ktorí sa pokúsili o život zachraňujúci útek, no po neúspechu ich čakal iba pohľad do hlavní pušiek, ktoré zhasli v sekunde ľudský život...To boli silné momenty!

Prevýšiť to snáď mohol iba pocit, keď ja, muž na vozíku, som vošiel do temnej komory, páchnucej zatuchlinou, s jediným "okienkom", niekoľko centimetrov nad hlavami, ktoré však neslúžilo na vetranie miestnosti, či priezor, aby sa dnu dostalo slnko...

Bol to otvor, kadiaľ nemeckí vojaci, stojaci na streche v plynových maskách, sypali do miestnosti Cyklón B, látku, ktorá spôsobila smrť miliónom ľudí idúcich sa "osprchovať"... Áno, bol som dnu, zažil som tú temnú a stiesnenú atmosféru, pozrel som priezorom v strope na jasne belasé nebo a potom som vyšiel von. Na moment ma oslepilo slnko a ja, aj s mojim hendikepom som bol v tom momente vďačný. Vďačný za možnosť žiť, vďačný za to, že som slobodný.

Vyšiel som von a zhlboka som sa nadýchol. Tisli sa mi slzy do očí, no bol som von, na slnku, videl som stromy, videl som zelenú trávu a cítil voňavé kvety. Počul som spievať vtáky (naozaj neviem, či sa mi to iba nezdalo) a dýchal som ako slobodný človek. Dýchal som ako občan, ktorý má možnosť slobodne sa vyjadrovať k tomu, koho chce za svojho voleného zástupcu v meste, či štáte, v ktorom žije, dýchal som ako ľudská bytosť, ktorá má síce svoje "malé ľudské trápenia a nedostatky", no nikto ma nestigmatizuje, "nenálepkuje" a nesúdi za to, ako som sa narodil.

Taký pocit, ako po východe z plynovej komory vo vyhladzovacom tábore Auschwitz 1, som mal zatiaľ iba raz v živote. Zažil som ho, keď som v roku 2010 "stál" na vozíku, pri Múre nárekov v meste Jeruzalem, štát Izrael. Pocit, že ja, ako hendikepovaný ne-Žid, som sa smel rukou dotknúť kamennej steny (pozostatku chrámu kráľa Šalamúna), na tomto najposvätnejšom mieste celého judaizmu a v tichosti som sa pár minút modlil.

To sú okamihy na ktoré sa nezabúda! Áno, cesta už skončila a my sme pár dní doma. No zážitky, pocity, spomienky a myšlienky sú stále tam, niekde vnútri v nás. A sám za seba chcem povedať, že som nesmierne hrdý...

Som hrdý na to, že som bol súčasťou tohto projektu; som hrdý na to, že cestu so mnou absolvovali moji priatelia; som hrdý na to, že som dostal príležitosť vidieť a zažiť; som hrdý na to, že ako hendikepovaný kresťan, vnuk partizána, priameho účastníka protifašistického odboja na Slovensku, som mal možnosť sa osobne a veľmi intímne vcítiť do toho, čo možno prežívali ľudské bytosti, ktoré neprišli do tých miest slobodne a z vlastného rozhodnutia a rovnako z nich ani neodišli.

Som vďačný za príležitosť zažiť to a mať možnosť podávať svedectvo ďalej. A aj tak budem robiť! Určite! Lebo mŕtvi si to zaslúžia a živí to potrebujú, aby nezabudli!!!

Martin Bernadič

16.septembra 2016

Martin Bernadič

Martin Bernadič

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nenápadný vozíčkar, ktorý rád píše, málo hovorí a veľa si všíma, keby náhodou prichádzala inšpirácia... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu